Mezinárodní silniční přeprava zboží - díl 2. Odpovědnost dle úmluvy CMR

Tento článek je pokračováním krátké série článků o právní úpravě mezinárodní silniční přepravy zboží.

Základnou povinnosťou dopravcu je vykonať prepravu t.j. premiestniť zásielku z miesta odoslania do miesta určenia. Počas časového intervalu od prevzatia zásielky do jej vydania zodpovedá dopravca za úplnú alebo čiastočnú stratu zásielky alebo za jej poškodenie ako aj za prekročenie dodacej lehoty.[1] Z dikcie čl. 17 ods. 1 vyplýva, že možnosť vzniku zodpovednosti dopravcu nie je viazaná na samotný akt prepravy ale na okamih prebratia tovaru dopravcom prípadne osobou ním zmocnenou.

Za prevzatie možno považovať okamih, keď dopravca prevezme kontrolu nad zásielkou avšak isté rozlíšenie naberá na význame najmä v súvislosti s možnými manipulačnými prácami, ktoré namiesto odosielateľa vykonal dopravca. V takomto prípade chápe pojem prevzatie napr. francúzska i holandská judikatúra v zmysle momentu naloženia na vozidlo.[2] Dohovor CMR na druhej strane vôbec nerieši otázku, čo nastane v prípade, ak dopravca zásielku vôbec neprevezme. V tomto prípade je zrejmé, že zodpovednosť dopravcu sa bude riadiť vnútroštátnymi predpismi.[3]

Pri posudzovaní omeškania resp. prekročenia dodacej lehoty je primárnym meradlom dohoda strán. Pokiaľ strany v zmluve určili časový interval, v ktorom má byť preprava vykonaná, vzniká zodpovednosť za omeškanie prekročením tejto lehoty. V prípade absencie uvedenej doložky platí podporne lehota vzhľadom k okolnostiam prípadu primeraná, avšak ak nie je zásielka vydaná do 60 dní po prevzatí je bez ďalšieho považovaná za stratenú (čl. 20 ods. 1). V prípade dohodnutej lehoty sa táto doba skracuje na 30 dní od jej uplynutia. Dodacia povinnosť samozrejme nie je jediná, vo vzťahu k nej vystupujú mnohé ďalšie komplementárne povinnosti súvisiace či už so stavom použitého vozidla, zvolenou trasou či podrobnosťami uvádzanými v súvislosti s rozborom nákladného listu CMR.

Obrana dopravcu

Dohovor CMR umožňuje dopravcovi na svoju obranu použiť niekoľko alternatív, ktoré možno rozdeliť na dve základné skupiny a to všeobecnú obranu a obranu súvisiacu so zvláštnym nebezpečenstvom konkrétnej zásielky. Základné prostriedky „všeobecnej obrany“ formulujú čl. 17 ods. 2 a čl. 22 ods. 2 Dohovoru nasledovne:

Dopravca je zbavený zodpovednosti v prípade ak preukáže, že strata zásielky, jej poškodenie alebo prekročenie dodacej lehoty boli spôsobené:

1.oprávneným (odosielateľ prípadne príjemca)

2.príkazom oprávneného, ktorý nebol vyvolaný nedbalosťou dopravcu

3.vlastnou vadou zásielky[4]

4.okolnosťami, ktoré dopravca nemohol odvrátiť a odstrániť ich následky nie je v jeho moci

5.neoznámením nebezpečnej povahy prepravovanej zásielky dopravcovi[5]

Najzaujímavejšou je z tohto pohľadu štvrtý variant, ktorý vyžaduje odpoveď na zásadnú otázku: nakoľko urobil dopravca všetko, čo bolo v jeho silách alebo či vynaložená starostlivosť bola dostatočná. Kritériom je v tomto prípade pravdepodobne odborná starostlivosť vzhľadom k druhu prepravovaného tovaru. Zároveň musí vzniknutá okolnosť skutočne vylučovať prepravu a len samotné sťaženie prepravy, akokoľvek náročné, nie je dostatočné. [6] V praxi pomerne častou je situácia, keď je zásielka alebo celé vozidlo odcudzené. [7] Napriek tomu, že sa to voči dopravcovi javí kruté, nie je vo väčšine prípadov možné krádež zásielky za okolnosť oslobodzujúcu ho od zodpovednosti.[8]

Obrana dopravcu súvisiaca so zvláštnym nebezpečenstvom zahŕňa nasledujúce situácie (Čl. 17. ods. 4):

a) použitie otvoreného vozidla bez plachty (za predpokladu, že použitie takéhoto vozidla bolo výslovne dojednané v nákladnom liste), [9]

b) chýbajúci alebo chybný obal zásielky, ktorá je pre svoju povahu, ak nie je riadne zabalená (alebo ak nie je vôbec zabalená), vystavená stratám alebo poškodeniam,[10]

c) manipulácia, naloženie, uloženie alebo vyloženie zásielky odosielateľom, príjemcom alebo osobami konajúcimi za odosielateľa alebo príjemcu,

d) prirodzená povaha určitého tovaru, pre ktorú podlieha úplnej alebo čiastočnej strate alebo poškodeniu, najmä lomom, hrdzou, vnútorným kazením, vysychaním, unikaním, normálnym úbytkom, pôsobením hmyzu alebo hlodavcov,

e) nedostatočné alebo chybné značky alebo čísla jednotlivých kusov zásielky,

f) preprava živých zvierat.

V prípade, ak dopravca aspoň osvedčí, že strata alebo poškodenie zásielky mohli nastať z niektorého z uvedených dôvodov konštruuje Dohovor právnu domnienku (čl. 18 ods. 2), že nastali práve z tohto dôvodu. Dôkazné bremeno je v tejto situácií prenesené na oprávneného, ktorý môže vzniknutú domnienku vyvrátiť a preukázať, že škoda nebola spôsobená celkom, prípadne sčasti niektorým zo zvláštnych nebezpečenstiev. Dopravca je v tomto prípade povinný preukázať len možnosť existencie súvislosti medzi zvláštnym nebezpečenstvom a vzniknutou škodou, jeho povinnosťou nie je vylúčiť možnosť vzniku škody z iných dôvodov. Naopak ak chce oprávnený vyvrátiť vzniknutú domnienku nie je dostačujúce preukázať, že zvláštne riziko nebolo príčinou škody, ale že škoda vznikla čiastočne alebo úplne v dôsledku inej konkrétnej okolnosti alebo okolností.[11]

Špecifickým prípadom je povinnosť dopravcu vybrať pri doručení zásielky od príjemcu dobierku. Táto povinnosť je zvyčajne obsiahnutá v nákladnom liste (čl. 6 ods.2c). V prípade ak dopravca túto povinnosť nesplní jeho kompenzačná povinnosť je ohraničená výškou nevybranej dobierky.

Náhrada škody